LillyRStraw

V tomto dezorientovanom stave ju, vážení čitatelia, necháme na chvíľu stáť osamote a v psote pred budovou vlastnej školy. Blahosklonne jej poskytneme priestor a čas, aby sa mohla vyrovnať s faktom, že na ňu práve niekto vylial z okna masu špinavej vody. Trošku ju oprieme o stenu, nech neodpadne a schladí si tvár a necháme ju vdychovať vôňu omietky a sprejov. Isto vás zaujíma, kto je táto pôvabná dáma? Chceli by ste vedieť, kto sú jej rodičia, či nemá tri ruky, ploché nohy, či je tučná alebo chudá alebo čo si myslí o nepokojoch v Egypte. Ale musím vás sklamať, moji drahí. Táto poviedka nie je zoznamka. A ja nepatrím k tým zákerným spisovateľom, ktorí všetko všetkým vykrákoria a na svojich literárnych hrdinoch si ventilujú svoje osobné problémy a komplexy. Ja viem zachovať tajomstvo a určite nechcem strápňovať tak pôsobivé mladé dievča ako je naša hlavná hrdinka. Nikto si ju nebude spájať s tou smradľavou, odpudzujúcou ženou, na ktorú práve nejaký zlomyseľník vylial vedro špinavej vody! Buďme korektní a dožičme jej kúsok anonymity a hrdosti. Navrhujem, aby ste si dokonca sami vymysleli jej fyzickú podobu, ktorá bude zodpovedať len a len vašim osobným kritériám, preferenciám či úchylkám.

Tak napríklad Vy! Áno, vy, čo už 40 rokov žijete v stereotypnom otravnom manželstve so starou hysterickou rašpľou. Pre vás to môže byť pokojne aj sexy playmateka z časopisov, ktoré tak starostlivo schovávate pred ženou pod posteľ. Ako len chcete. Môže byť nízka, vysoká, plne ženská, anorektická, škuľavá, zlatá, zlatšia, najzlatšia. Proti gustu žiaden dišputát. Pre vás, milí kňazi, to môže pokojne byť hoci aj malý trinásťročný chlapec...

V našom príbehu ju však budeme volať Ona. A nieže vás napadne, dať jej priezvisko Nuje! Na také prasačinky naozaj nie som. Ani Ona Nuje nie.

Ale nezachádzajme príliš ďaleko. Dovoľte mi vylíčiť vám udalosti, ktoré predchádzali tomuto trapasu: Ona kráčala tmavou večernou zimnou ulicou. Aby jej nefučalo na krk, držala si ho holou rukou, akoby sa chcela sama uškrtiť. Šál si zabudla v kaviarni. V tej kaviarni. Všetko sa tam vôbec zomlelo akosi prirýchlo. Hlavne po tom ako zazrela Jeho ako sa krčí v rohu a tisne sa len tak k Nejakej. Jeho je, vážení čitatelia, prototyp moderného valacha - misionára, ktorý obracia všetky zatúlané ofce, pardon ovečky, na Jeho vlastné Jeho- vistky, ktoré ho uctievajú, nasledujú a podaktoré aj milujú. Keď ho v tej kaviarni zazrela s tou Jeho Nejakou, hneď do nej vošiel hnev.

„Jeho!" kričala.
Nič.
„Boha Jeho!" zvreskla a načiahla sa po sklenenú vázu.

Zatiaľ čo Ona kričiac odkráčala von do zimy, v teple inej budovy za sebou istá žena ťahala ťažké vedro a všetky upratovacie pomôcky od metly, rôznych druhov handier, vedra na žmýkanie, čistiacich prostriedkov, kief až po gumené rukavice, vreckové koše, nové toaleťáky a mydielka a iné upratovacie pomôcky. Istá žena? Volajme ju Pani upratovačka P. Pani upratovačka P. má 50 rokov, štyri dospelé deti a tri podbriadky, na ktorých by si už mohla pokojne brnkať pri sledovaní Paneláku, keby teraz nemusela umývať všetky tie posrané záchody.
Pani P. je trošku vulgárna. Ale čudujete sa jej? Už 3O rokov pracuje ako upratovačka a už 30 rokov tajne dúfa v to, že raz prerazí v šoubiznise. Pani P., ako som už povedala, má špecifický spôsob vyjadrovania, ktorý evoluoval spolu s pribúdajúcimi rokmi strávenými upratovaním. Raz som ju osobne počula na ženských véckach ako si mrmle popod nos: „Posrané záchody, presrané ženské, zasraná robota...." A tak ďalej. Viete si to predstaviť. Čoskoro na to ju z verejných záchodov vyhodili. „Ja vám na to s....," povedala vtedy šéfovi a tak aj spravila. Ani len nespláchla za sebou a s hrdosťou odišla.

Pani P. nedávno zmenila prácu. Upratovala v škole. Nebolo to také zlé - len keby jej tí zasrani nebehali po čerstvo umytej dlážke. Pani P. si otvorila v jednej učebni okno, nech jej do miestnosti trošku zafúka vietor a schladí spotený krk. Zohla sa po vedro s vodou, ktorou umyla podlahu jedálne a horné učebne. Plávali v nej mokré zemiaky, kúsky mäsa a zeleniny. Už ho len stačilo vyliať do záchodu a ísť domov. Ale komu sa chcelo? Pozrela sa von oknom, či nikto nejde a či je dostatočná tma a potom znovu na vedro. Keď v tom začula zvuk nejakých krokov. „Kto ste?" spýtala sa tmavej postavy v kapucni vo dverách.

Ona sa zatiaľ šuchtala tmavou večernou uličkou- s nalomeným nechtom, odlomeným opätkom a zlomeným srdcom. Snažila sa Jehovi vraziť tú vázu do hrude. Po niekoľkých nepodarených výpadoch mu napokon trafila čeľusť. Chvíľu si vychutnávala ten pohľad. Keď však Jeho Nejaká začala hysteričiť a všetci sa rozhodli dotieravo otáčať, rozhodla sa pre útek z miesta činu. Jehove cesty sú nevyspytateľné.
Vonku bola zima a tma a keby sa Ona viac snažila a viac bála, všimla by si všetky pochybné indivíduá, ktoré sa plížili v jej blízkosti a ktoré ju pozorovali nepreniknuteľnými tmavými očami. Všimla by si toho bezdomovca, ktorý jej práve ukradol peňaženku. Všimla by si čudné praskania suchých vetvičiek, zvuk zrýchlených ťažkých krokov, vyľudnené mesto, vzduch, ktorý sa ochladil, dych úchylákov na svojom zátylku, pach zla, čierne mačky, ktoré jej prechádzali cez cestu, znovu a znovu, podivných mužov v čiernych mikinách a kapucniach, ich smiech, ich oplzlé reči, ich nôž, ktorý si podávali z ruky do ruky a opito sa smiali. Ona však nevidela nič a len sa ďalej silou zotrvačnosti zhrbená pod ťarchou problémov (akoby na pleciach niesla všetky Jeho - Nejaké - Vistky), potkýnala domov.

(Zaujímalo by ma, koľko miliónov ľudí na svete si takto podobne vykračuje neuvedomujúc si Damoklov meč visiaci nad nimi v podobne masy špinavej vody so zvyškami obeda.)

Konečne Ona zastavila pred školou a pozrela na ňu. V dvoch oknách sa svietilo. Vyrátala si, že by to mal byť kabinet biológie a nejaká učebňa. Rozmýšľala. Zabudol niekto zhasnúť? Je tam vari upratovačka? Alebo zlodej? Alebo nejaký ružový panter, ktorý kradne po nociach orgány ľudskej figuríny ako sa nazdáva ich stará bláznivá učiteľka biológie? Raz zmizla pečeň (na druhý deň ju ktosi vrátil, ale tvrdá bola rovnako, tak to nikto nevyšetroval). No a naposledy zmizol mozog.

Ona sa zasmiala. Práve ju napadla nechutná myšlienka. Čo ak sa tam tajne stretávajú ten starý i keď zachovalý fyzikár s tou bláznivou učiteľkou biológie? Vždy mali k sebe akosi priblízko...Ona pristúpila bližšie k stene školy a postavila sa priamo pod okno učebne, či čosi nezačuje. „Asi mi už fakt šibe," pokrútila hlavou nad svojou paranojou. Ale vy, pozorní čitatelia, už viete, čo za tým nasledovalo.

O dve poschodia nad ňou, o dve okná vedľa miesta, kde stála Ona, mali v kabinete biológie tajné stretnutie starý- i keď zachovalý fyzikár (volajme ho Clyde) a bláznivá biologikárka (volajme ju Bonnie), ktorá každého obviňovala z krádeže orgánov figuríny. Bonnie mala oblečenú trochu nevhodne krátku sukničku. Zámerne sa priblížila ku Clydovi, ktorý ihneď spozoroval určité trenie. A zatiaľ čo ho učiteľka biológie alias Bonnie senzualisticky vnímala, fyzikár Clyde si ju zrýchleným pohybom, ignorujúc odpor vzduchu, silou F pritiahol k sebe.
„Čo ukradneme dnes?" spýtal sa dychtivo Clyde a jeho dych pošteklil Bonnie na tvári.
„Srdce," zaiskrili oči starej bláznivej učiteľke biológie. Z kabinetu biológie bol počuť diabolský smiech.

V tom istom momente sa udialo viacero vecí naraz. Pani P., potom ako ju vystrašila tajomná postava v čiernom, vyliala vedro so špinavou vodou práve na nič netušiacu hlavnú hrdinku. Ona vykríkla a jej výkrik sa zmiešal s mojím škodoradostným: „Jo! Presný zásah!"

Nebudem vám dlho zatajovať, kto bola tá tajomná postava v čiernom. Mohla by som vám nahovoriť, že to bol prezlečený učiteľ fyziky alias Clyde, ktorý zistil, že nejaký študent ich dole odpočúva. Alebo by som vám mohla nahovoriť, že to bola len paranoidná Pani P., ktorá už nevládala vyniesť von vedro a tak ho jednoducho vyliala von z okna. Ale ako som už povedala, som priveľmi korektná a na svojich hlavných hrdinoch si nekompenzujem svoje osobné problémy či komplexy. Budem k vám teda úprimná. Bola som to JA.

Moja maličkosť a môj geniálny plán, ktorý sa vo mne zrodil v momente, kedy ma Ona nazvala Nejakou a kedy som sa musela prizerať tomu, ako Jehovi rozbíja vázou čeľusť. Nevšimli ste si ma? Bola som tam, tesne vedľa Jeho. A bola som aj tam, na jej chrbte, keď Ona potkýnavo kráčala domov, majúc na svojom tele obrovskú ťarchu. To ja som ju tak sadisticky gniavila svojou váhou... A, no dobre, bola som aj tá tajomná postava v čiernom a donútila som Pani P. vyliať na Onu vedro špinavej vody s mokrými zemiakmi, plávajúcim mäsom a zeleninou (dnes bol na obed rezeň so zemiakovou kašou a oblohou), nahovoriac jej, že ju dostanem do šoubiznisu.

Môj diabolský plán mi vyšiel. Dnešné skóre vnútorného zápasu spisovateľ verzus poviedkový hrdina - opäť 1:0! Zaklopila som spokojne notebook, naklonila sa k Jehovi, môjmu Jehovi a vášnivo ho pobozkala. Možno si myslíte, že som sa zbláznila a prišla o rozum. Ale možno mi len niekto ukradol srdce.