LillyRStraw

„Ďakujem...  za ochotu,“ prevzala som si knihy od protivnej starej knihovníčky Panenky Márie. Zase po mne „nadrzovku“ zazerala. „Hééj, puritánka, brzdi“, pomyslela som si a začala si ju premeriavať oddola až nahor. Dlhé gate, pletený sveter, obrovské okuliare a tenké, zovreté pery, ktoré si ticho šepkali „Sexistická exhibicionistka“.

„Prosím?“ spýtala som sa nevinne a prešla si rukou po minisukni. Vedela som, že Panenka Mária nenávidí každého, kto nosí odhalené nohy alebo ruky a nezáleží na tom, že je leto a vonku tridsať stupňov nad nulou. Niekedy som si predstavovala, že má alergiu na žiletky a musí byť strašne chlpatá...

„A nezamaž ich!“  výhražne zdvihla  prst a pobrala sa preč, tlačiac pred sebou vozík plný kníh. No čo, pomyslela som si, keď som sa náhlila s knihami pod pazuchou do študovne. Niektoré ženské bývajú nervózne pred menštruáciou, Božia matka je nervózna počas celého leta. Vybrala som si najbližší stôl pri okne a odbremenila ruky od záťaže. Porozkladala som knihy po celom stole a tašku položila na stoličku oproti, tak ako robím vždy, keď nechcem, aby si niekto ku mne prisadol a otravoval ma.

Z riflí som vytiahla pokrčený papier a znudene ho hodila na stôl. Dala som si ruku pod bradu a  pozorovala okolie. Veľa ľudí na ulici nebolo. Len hŕstka teenagerov v rifľových bundách sa opierala o výkladnú stenu predajne nábytku a jedla zmrzlinu zo zmrzlinárne Kačenka. Spoznala som to podľa farebných vlajočiek Európskej únie, ktoré v zmrzlinárni Kačenka vždy  zapichujú do každého kopčeka. Zadarmo. Vraj, aby podporili záujem mladých o EÚ, politiku a dianie vo svete. Pekná myšlienka. Škoda len, že si ich tí chlapci pchajú do nosa. Uškrnula som sa a odvrátila zrak od okna. Možno to bolo prázdnou stoličkou oproti, možno európskymi vlajočkami a možno tými bundami, ale zrazu som si spomenula na   môjho  neznámeho známeho Rifľovú bundu,  ktorého som tu náhodne stretla pred pár týždňami.

Sedela som sama v študovni pri tom istom stole ako teraz. V ruke som držala knihu od Francoisa Xenakisa: Mouche - toi, Cléopatre, ktorú som si požičala, pevne dúfajúc, že moja francúzština naberie iné dimenzie. Nabrať ich nabrala, ale vôbec nie také, aké by som si predstavovala. Žiadne osvietenie, žiaden big boom ani skrytý francúzsky talent. Naslinila som si prst, že prevrátim stránku, keď zrazu ktosi prešiel popri mne. Zaregistrovala som, že mal na sebe rifľovú, vyšúchanú bundu, akú nosil tatko, keď bol jeune homme. Vôbec ma nezaujímal, nezvykla som čumieť po starších chlapoch! Nenápadne som po ňom hodila očkom. V ruke nemal ani jednu knihu a nevyzeral na to, že by prišiel niečo študovať. Prevrátila som očami a znudene obrátila stranu v knihe. Určite to bude ďalší z tých neschopných chlapov, ktorí vedia riešiť problémy len dvoma spôsobmi: frfľaním a chľastom. So všetkým majú problém. Svet je nespravodlivý a trápny, žena nevie variť, pivo je príliš sladké alebo je na ňom málo peny. Politika nestojí za reč, benzín stále zdražuje a prechod na Euro menu len všetko skomplikuje... Dôvod sa vždy nájde. Preferujú autobusové zástavky a stanice, ale nájsť ich možno aj pri večierke alebo v knižnici. Večne si tu prehrávajú Elán alebo iné staré odrhovačky a čítajú časopis Život alebo noviny Žilinský večerník. To všetko sa mi premietalo hlavou, keď si Rifľová bunda prisadol ku mne a povedal: „Ahoj, volám sa Rob.“

Kývla som hlavou a trochu odsunula stoličku od neho smerom  k oknu,  aby som sa mu mohla vyhnúť.  Napriek tomu si prisadol  a začal rozprávať. Zomrela mu žena, nadaná herečka. Havarovala, keď šla domov z predstavenia. Poznačilo  to nielen jeho, ale  aj ich štyri malé deti, ktoré mu zostali na krku.

„Hurban,“ povedal a ukázal mi fotku nejakého teenagera s tmavými polodlhými vlasmi. „Je najstarší a od začiatku to mal najťažšie. Toto je Štefánik..., potom Dubček a najmladší je Mikloško,“ vyťahoval z peňaženky ďalšie a ďalšie fotky. Chcela som sa spýtať, prečo majú také hrabnuté mená, ale zahryzla som si do jazyka. Koniec koncov, po svete behajú tisícky ľudí s menami ako London, Paris, Savannah, New York či Elektrón a to nehovorím o Tichomírovi alebo Vavrincovi... Je to naozaj nefér! Prečo musia byť deti vždy obeťami šialenstva svojich rodičov?

„Takže Hurban,“ prerušil ma zo zamyslenia Rifľová bunda  „alebo Miloslav ako ho zvyknem prezývať...“.

„Ste inšpirovaný históriou,“ dodala som a zavrela Mouche-toi Cléopatre. Toto bola moja parketa, keďže len nedávno sme v škole preberali Hurbana a jeho Olejkára.

„Áno,“ prikývol. „So svojim menovcom má toho veľa spoločného.“ Zdvihla som obočie a on si odkašľal. „Ehm, no...tiež rád píše.“  Zasmiala som sa a ani som sa nenazdala, začal mi rozprávať o Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi. Bol to prvý predseda Slovenskej národnej rady, spisovateľ, politik a vedúca osobnosť slovenského povstania v rokoch 1848 –1849. To všetko som už vedela. Až keď sa dostal po rodinné vzťahy a spomenul, že jeho žena, Anna Hurbanová-Jurkovičová bola prvá slovenská ochotnícka herečka, zarazila som sa. „Aj Vaša žena bola herečka.“  Na chvíľu zmĺkol, ale po chvíli sa usmial a prikývol. Pravú ruku si dal na srdce a deklamoval: „Verím vo vývoj vedy, a preto vo vývoj všetkého, čo je šľachetné a človečenstvu prospešné.“

„Kto to povedal?“ vyzvedala som.

„Milan Rastislav Štefánik,“ povedal a  posunul mi  fotku  o niečo mladšieho syna. Malý Štefánik držal v ruke model lietadielka. Mal kockatú hlavu, výrazný nos, zelené oči a pery, ktoré napriek tomu, že sa usmievali, tvorili len tenkú čiarku.  „Bol to astronóm, politik, generál francúzskej armády, zakladateľ československého štátu a prvý československý minister vojny. Štefánik sa svojim životom a dielom zaradil k najvýznamnejším dejateľom novodobých slovenských dejín!“

 V duchu  som si predstavila ako ide Rifľová bunda s juniorom Štefánikom po meste a kričí:  „Štefánik, nelietaj po námestí!“ potlačila som smiech. „Je pochovaný na Bradle, kde stojí aj jeho mohyla, však?“

 „Áno, havaroval. Celkom ako moja žena,“ dodal a náhle sa zarazil. Pokýval hlavou akoby to chcel vytriasť z hlavy a čo najskôr zabudnúť.

„Asi sa musíte veľmi zaujímať o dejiny,“ poznamenala som potichu.

„Každý z nás má v sebe celé stáročia,“ odvetil,  vykrivil pery v úsmeve a vytiahol ďalšiu fotku.

 „A toto je Dubček!“  zvolal  a jemne sa dotkol podobizne svojho tretieho syna. 

Uškrnula som sa, pretože vždy keď niekto spomenul Dubčeka, spomenula som si na obľúbenú rozprávku Budkáčik a Dubkáčik.  Rifľová bunda by asi nebol nadšený, keby som mu povedala, že meno jeho syna mi pripomína rozprávku o prasiatkach. 

„Prečo ste pomenovali svojho syna podľa Alexandra Dubčeka?“ rýchlo som  zahovárala. Hneď sa rozrečnil a začal silno gestikulovať. „Alexander Dubček bol slovenský politik a vedúca osobnosť pražskej jari v roku 1968,“ pozrel na môj vyjavený ksicht a začal  vysvetľovať. „Pred kapitalizmom alebo liberálnou demokraciou bol na území Slovenska politicko-ekonomický systém komunizmus alebo socialistická diktatúra. To znamenalo obmedzovanie individuálnych práv ako sloboda slova, myslenia, tlače a združovania. Politici boli zodpovední straníckym funkcionárom a nie voličom, bola to vláda zákonodarcov a politickej vôle, štát vlastnil výrobné prostriedky, súdna moc bola podriadená a mandát bol daný zákonmi, ktoré sa nedodržiavali.“ 

„Jasné. Ako sa množia zákony, tak sa množia aj výnimky,“ zapojila som sa do debaty a spomenula si na článok, ktorý som nedávno čítala v časopise o bláznivých zákonoch. Napríklad v Minnesote si ženy nesmeli dať strihať vlasy, pokiaľ to nemali dovolené a všetky vane museli mať nohy. V Kentucky sa tí, čo chceli doma chodiť nahí, museli najskôr  zaregistrovať... Asi by som  nemenila.

Pozrela som na Rifľovú bundu (Rob, Rob, Rob!!!). Prekvapilo ma, že niekto vie plynule rozprávať o takých veciach ako je politika a história. Nečudovala by som sa, keby vedel naspamäť všetky diely zo seriálu  Priatelia, ale toto bola fakt sila. Takto plynule som nehovorila ani vtedy, keď som už piaty rok recitovala na Hviezdoslavovom Kubíne  tú istú básničku. Ja totiž musím medzi rozprávaním  stále hmkať... hmm.

„Ako prvý  tajomník ÚV KSČ, presadzoval Dubček kroky vedúce k liberalizácii režimu. A to je tá Pražská jar,“ rozprával a rozprával, vášnivo  gestikulujúc rukami a neraz mi fotkou malého Dubčeka šibrinkoval rovno pred nosom.

„Neskôr bol však Dubček vylúčený z KSS a to bol aj koniec „socializmu s ľudskou tvárou“.  Na chvíľu skončil  s politikou, no v roku 1992  sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Sociálna demokracia, to znamená regulovaný kapitalizmus. V tom istom  roku však v dôsledku ťažkej  havárie  zomrel. Ako moja žena!“ zvolal tak hlasno, až sa Panenka Mária  otočila smerom k nám. Vrhla na nás znechutený pohľad a pokračovala vo vykladaní kníh na police.

„A čo Váš najmladší syn?“ zobrala som  z jeho ruky poslednú fotku  dúfajúc, že ho privediem na iné myšlienky. Mikloško na fotke bol ešte len bábätko a nemal takmer žiadne vlásky. „Je zlatý!“ zvolala som. „Určite ste ho pomenovali podľa Fera Mikloška,  toho módneho návrhára. Je homosexuál a  zbiera bárbiny!“

Okamžite sa vrátil späť do reality a zvolal: „Samozrejme, že nie! Pomenoval som ho podľa Františka Mikloška, známeho politika!“ zdôraznil.

„Aha,“ tvárila som sa sklamane. „Áno, určitá podoba vo vlasovej  časti hlavy je neodškriepiteľná.“

 „A  okrem toho  malý  Mikloško nemá rád moderné technológie,“ doplnil ma. „Minule mi praštil mobil o stenu, smial sa  a  tváril sa  spokojne. Najradšej sa hrá s handrovými bábikami a s drevenými kockami.“ Tie bábiky mi  prišli  podozrivé, ale radšej som to už pred nim  nespomínala.

„A vôbec by som sa nečudoval, keby to dotiahol až na miesto predsedu Slovenskej národnej rady!“ uzavrel a začal  zbierať  fotografie, váľajúce sa po stole.  V tom som si spomenula, že pán Mikloško sa nedávno oženil a má mladú manželku.

„Prečo mi to hovoríš?“ skočil mi do reči.

„No, mohli by ste si z neho zobrať príklad,“ pozrela som naňho veľavýznamne.

„Nechápem,“ zamrmlal netrpezlivo. „Musím ísť vyzdvihnúť deti,“ prehodil si rifľovú bundu cez plecia a kývol hlavou. O chvíľu  zostala po ňom len prázdna stolička. Aj  teraz miesto oproti zívalo prázdnotou. Precitla som zo zamyslenia. Teenageri v bundách ešte stále postávali pred skleneným výkladom. Pozrela som na poskladaný papier pred sebou. Vzdychla som si a roztvorila ho. Bola to jedna literárna súťaž: Čo pre Vás symbolizuje slovenský parlament? Rifľovú bundu, napadlo mi. Keby sem dnes prišiel, určite by mi pomohol a vysvetlil mi všetko, čomu nerozumiem. Zatlačila som silno prsty do dreveného stolíka, zopárkrát sa hlboko nadýchla a vrhla sa na prvú knihu o politológii, čo mi prišla pod ruku.

Práve som sa chystala urobiť zápisky  rôznych definícií politiky, keď  do študovne vošiel muž v ľahkej letnej košeli.  Áno, bol to Rifľová bunda, ale bez rifľovej bundy. Mal svieži letný výzor a obzeral sa po voľnom mieste v študovni. Vzápätí za nim pricupkala neznáma  mladá žena a začali si niečo dôverne šepkať do ucha. Sadli si blízko mňa, Rob mi kývol hlavou a ja som sa naňho usmiala. Mladá žena si z čitárne zobrala  časopis  Sexy mladucha.  Chvíľu som bojovala s túžbou  položiť Robovi zopár otázok týkajúcich sa parlamentnej demokracie, ale nakoniec som si to rozmyslela.  Pochopila som, že nie je dôležité zamotať sa v spleti odborných definícii a termínov, ale prekonať pasivitu a ľahostajnosť voči tomu, čo sa nás viac-menej dotýka a ovplyvňuje naše životy. Pretože „Napomáhať celku, veci obecnej, je nielen pekné, ale je spojené aj s osohom každého“.